príbehy zo života

Bolo raz jedno Toronto a bol raz rok 2008, keď sme sa tam rozhodli presťahovať.

Prenajali sme si s (vtedy ešte len budúcim) manželom časť „súdomia“ na Weston Road, vo štvrti North York, neďaleko známej Torontskej tepny, highway 401. Bývali sme v dome, ktorý mal 2 ks susedov pripojených z bočných strán. Vpravo žil starší manželský pár z Jamajky, naľavo bývali dve černošky, sestry striptérky. Vzadu mal každý z nás malý backyard plný medvedíkov čistotných (raccoons). Premnožených smetiakových zvieratiek, ktoré vyzerajú milo, ale vedia byť agresívne a nechutne otravné. Tip: Dajú sa neškodne zneškodniť dobre miereným hodom pomarančom. Napriek tomu, tak ako v rapperských videoklipoch z 90tych rokov, všetci u nás vždy sedávali pred domom na vstupných schodíkoch.

Diplom z VŠ, plod vzdelávacieho systému SR, som po prvom interview hodila späť na dno kufra a zamestnala som sa pomocou inzerátu v jednej talianskej pekárňo-kaviarni.  Naučila som sa tam robiť brutálnu kávu, ktorú som celý deň servírovala hádam každému členovi talianskej komunity v Toronte.

Ku káve sme podávali rôzne zákusky, špecializovali sme sa aj na pizzu, čerstvé sendviče a robili torty na zákazku. Tradičné, aj čudné. Napríklad na rozlúčku zo slobodou, takzvanú „hen party“, si nadržané Kanaďotalianky  objednávali veľký ozdobený penis a na „stag party“ boli u chlapov populárne veľké plnené cecky. Každý to chcel individuálne kreatívne, a tak som sa pri vyplňovaní objednávok musela naučiť kresliť anatomicky správne a zároveň špecificky detailné časti našich nahých tiel. Verím, že sa mi to v živote ešte zíde.

Pekáreň riadila jedna rodina, generačne. Založil ju ujo so stereotypným talianskym menom Giuseppi v 70tych rokoch a funguje dodnes.  Už pol storočia je kultúrnym strediskom Talianov v Toronte a až neskôr som si uvedomila, ako veľa mi dva roky v útrobách tejto malej predajne dali do života. Služby boli náročné, bez prestávky, človek si počas služby nielenže nesadol, nemohli sme sa ani len oprieť. Voľno bolo len v pondelok a raz do roka v prvý januárový týždeň. Napriek tomu to bola skvelá robota a takúto pracovnú skúsenosť by som zo zákona prikázala všetkým mladým ľuďom.

Dva mesiace predtým, než ma prijali, dostal starý pán infarkt na jednom z rebríkov v predajni, keď znášal pytel múky. Ujo následne zomrel a prevádzku (bez zatvorenia!) prevzal jeho syn. Rodina dbala na to, že sú kultúrnym bodom miestnej talianskej komunity a otvárali sme o siedmej na sekundu presne, 7:05 bolo naservírovaných už hádam 50 káv. Predajňa nebola veľká, prirovnala by som ju k našim slovenským lahôdkam, či menšej cukrárni. Ale talianska kávová kultúra je prísť, dať si dobré, silné espresso, prehodiť 10 osobných viet (o Bohu, rodine, kto zomrel, narodil sa, krstiny, hádky…) a zase ufujazdiť do roboty. Zopakovať si to aj 3-5 krát za deň. Tak sa malým priestorom preženú stovky ľudí denne.

Na obed k nám chodievali húfy nenažrancov, ktorí tvorili rad až vonku. Každý si objednal niekoľko sendvičov,  ktoré mu bolo treba ísť spraviť dozadu čerstvé. Talianske sendviče sú založené na vynikajúcom mäse (porchetta, prosciutto, pastrami…), avšak prepáčte, musím si kopnúť do ich bieleho chleba vo forme Ciabatta, ktorý je podľa môjho skromného názoru trochu svetovo preceňovaný. Okraje sú prehnane tvrdé a vnútri trocha vaty. Tradičný taliansky Ciabatta panini mi pripomína mäso zabalené v žiarovke; je to ako žuvať slané rozbité sklo. Neraz mi počas rýchleho obedu v službe padali slzy nad dorezanými ďasnami.

Zvyšok talianskeho pečiva je však superb. Každý deň sme robili iný „specialty“ bread a niektoré boli neuveriteľne dobré. Rovnako všetky zákusky, ktoré sme piekli, ozdobovali, navrhovali.

Chlieb a pizzu vzadu s láskou piekol kvasom nafúknutý strýco Supermario, ktorý vstával 6 dní v týždni pred štvrtou ráno (!) a tým z časti popieral zákony vesmíru – nikdy som ho totiž nevidela mrzutého. Vpredu sme robili 3 mladé baby servírky, sendvičo a kávo-pripravovačky. Medzi nami sa potulovala a večne kontrolovala stará pani, vdova, ktorá bola secret boss. Prevádzku riadil, ako som už spomínala, jej syn, vtedy 25 ročný extrémne ambiciózny chalan.

Jeho ambície ho zaviedli až k pekárke dezertov, Sonyi. Vaľkali spolu celé dni cesto a keďže ho neposypala múkou, akosi sa na ňu nalepil. Zapiekol jej do koláča snubný prsteň a bolo niekoľko mesiacov na rozhovory pri kávičke s každým členom komunity. Veľká vec. Pol roka dopredu zajednal s mamou jednu z navyťaženejších obradných sál v Toronte, objednali obrusy, obleky, kvety, kostol, poposielali tisíce oznámení, zbierali nekonečný guest list na svadbu snov. A potom prišla Veľká Noc.

Pasqua, ako to Taliani volajú, je mega-šupa-super obrovská udalosť. Pečie sa extrémne veľa, hynú celé polia celozrnných obilnín na tony múky, ktorá sa presype talianskymi domácnosťami a našou pekárňou. Väčšina týchto sezónnych koláčov je zvláštna. Kadejaké vianočky so zapečenými farebnými vajcami na tvrdo. Alebo „Colomba di pasqua” talianska sladká bábovka, niekedy plnená krémom, v takej farebnej pokreslenej škatuli so stuhou. Jedna je OK, ale keď som ich v marci vykladávala stovky do regálov, v noci sa mi o nich snívalo, že ich bejzbalkou tlčiem ako mexické piñaty.

Jeho vyvolená, Sonya, bola skvelá baba – stelesnenie úsmevu, dobrosrdečnosti a precíznosti. Napiekla všetko, čo si kto vymyslel. Zvykla mi dávať svoje vynikajúce recepty, a vždy mi pri tom povedala čosi ako: “To je pre plnú sálu hostí, všetko v recepte treba vydeliť 25timi.” Väčšinou som zistila, že 8 vajec 25timi vydeliť neviem, rovnako ako mi pri jej receptoch nevychádzali galóny mlieka a palety masla.

Na Veľkonočnú nedeľu prišla Sonya do roboty nezvykle skleslá, bolo zjavné, že ju čosi ťažilo, ale pripisovali sme to pracovnému návalu cesta a krémov. Po službe sa nezvyčajne ponúkla, že ma zavezie domov. Mala som to 45 minút peši cez industriálnu zónu a v neskoré nedeľné popoludnie ma to potešilo, súhlasila som.

Ojazdenú Kiu zaparkovala pred našim domom a zo schodíkov na nás zamávali susedky striptérky, zobudené po náročnom víkende. Sadli sme si nachvíľu k nim. Sprvu to bolo ako začiatok zlého vtipu – stretne sa slovenská prisťahovalkyňa, talianska Kanaďanka a dve torontské striptérky a tliachajú piate cez deviate. Potom zo Sonyi postupne vypadlo, že vlastne nikdy nerandila so žiadnym chalanom, žiadneho okrem nastávajúceho nepozná, že nevie či ho má rada, že ho nemá rada, že s ním nechce bývať, a že určite sa nechce vydávať a čo má robiť.

Černošky povedali “yo girl, you b trippin´!” a spakovali sa dovnútra. Ostali sme samé.

Uprela na mňa veľké tmavé smutné oči. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Povedala som jej, čo som si myslela, že tak desperately chcela počuť.

„Sonya, ak nechceš, nemusíš.”

Na Veľkonočný pondelok bola pekáreň zavretá a ja som sa zatiaľ doma snažila vysvetľovať môjmu kanadskému partnerovi pre zmenu naše slovenské zvyky v tento sviatok. Dodnes má o Veľkej noci na Slovensku pocit, že je to akýsi náš Purge day. V utorok sme sa vrátili do roboty, nalepiť discountové nálepky na všetok nepredaný veľkonočný tovar. Niekto však chýbal.

Sonya do roboty už nikdy viac neprišla. Nie, nezabil ju. Prostredníctvom servírovania káv som sa od štamgastov dozvedela, že sa ešte v Nedeľu zbalila a v Pondelok, tak ako Kristus, vstala a odišla. Zostal po nej ambiciózny pekár, ktorý musel každému po jednom vysvetľovať, prečo sa svadba ruší. Ouch.  Ani raz pri tom na mňa škaredo nezagánil, len som vždy na obed dostala Ciabattu.

Znovuzrodená Sonya precestovala svet a dnes vychováva rodinu vo Vancouveri. Pekára-majiteľa mi chvíľu bolo ľúto, ale netrvalo dlho a už vaľkal cesto s inou. Tá jebla prednými dverami tak silno, že vyletelo sklo. No ale potom mu to vyšlo a dnes má tiež XY potomkov, pobehujúcich medzi múkou zaprášenými pultami.

Ak budete niekedy v sureálnom postapokalyptickom svete s covidovým pasom v Toronte, zastavte sa v centre na kávu.