príbehy zo života

Niet horšieho suseda než môj svokor. Nasadil latku tak vysoko, že nad väčšinou iných šialencov, čo okolo nás za tie roky bývali, sme s manželom väčšinou už iba mávli rukou. Uvediem len jeden príklad, môj svokor žil v 80tych rokoch v Toronte. Nenávidel svojho horného suseda v bytovke, a tak vždy ráno pred odchodom do práce, pripevnil svoje najlepšie repráky na stoličkový systém tak, že boli otočené smerom hore. Následne naladil rádio s celodennou pakistanskou talkshow a vypeckoval speaker na maximum, zatiaľ, čo žena a syn čakali na chodbe. Zabuchol dvere, zamkol a odišli na celý deň.

No napriek tomu mi aj pár iných exemplárov ostalo v pamäti.

Zvykneme sa s mužom veľa sťahovať. Ako inak než kvôli robote. Na jednej strane to znie veľmi nestabilne, bezdomovne. Na druhej strane mince, je to neuveriteľná prča znovu spoznávať ďalšiu kultúru, kuchyňu, zvyky, faunu, flóru, počasie… Aj susedov.

Ľudí, čo nie sú rodina a napriek tomu bývaš v ich tesnej blízkosti a vieš o nich niekedy až príliš veľa. Hovorím o nás zo strednej vrstvy a nižšie, ktorí nemôžu nad jebnutým susedom zatiahnuť žalúzie, postaviť 3 metrový plot či prevŕtať nový vchod. Niekedy mám pocit, že za každým úspešným mužom nie je dobrá žena ale zlý sused, čo ho vyhnal z domu.

Zhruba 15 rokov dozadu sme žili vo Fínsku. Počas obdobia, ktorému Fíni hovoria „Kazmos“ a my to nazývame  „polárna noc“.  Je to taká urban legend, že severské národy sú depresívne, no keď sa im tam na pol roka takto priškrtí svetlo, slopú a slopú a slopú. A predpokladám, že v súvislosti s tým alkoholom a tmou sa človeka ľahšie zmocní depresia. Takže niečo na tej urban legend asi je.

Bývali sme na miernom vidieku, predmestí malého mesta, asi 150 km SV od Helsínk. Byt nám zakaždým pridelí manželov zamestnávateľ v spolupráci s miestnou realitkou. Pamätám si, že v tomto jednom prípade to bolo „toto je jediná možnosť, žiadna iná alternatíva neexistuje“ type of thing.

Bytovka sa nachádzala na úplnom konci predmestia mestečka, ale nie ešte úplne na dedine. Bol to posledný dom a za ním sa rozprestieral obrovský cintorín. Veľký, pravdepodobne z časti vojenský. Vedľa vchodu do bytovky bol zadný v(ý)chod do/z cintorína.

Výhľad z okna bol vskutku jedinečný. Na cintoríne boli vždy zapálené takmer všetky sviečky, hoci tam nikdy nikto nechodil.

Dom mal tri podlažia a bol podlhovastý. Byty boli malinkaté, kuchyňo-predsieňo-spálňo-obývačko izba plus malinkatá kúpeľna. Menší priestor v ktorom sme žili predtým bola už len istá Holandská hotelová izba, ktorá mala záchodový kút vysekaný v stene vedľa postele, takže z istého uhlu pohľadu na posteli to vyzeralo, že dotyčný si serie priamo do nočného stolíka.

V našej bytovke bývalo niekoľko ľudí. Koľko presne neviem, nikdy nechodili von a počet mikro-bytov v dlhých tmavých chodbách som nevedela odhadnúť. Ale boli tam – dôkazom bývalo časté trieskanie predmetmi o strop alebo o stenu, keď iný  mikrobunkovec čosi omylom praštil o zem a tak si dovolil prerušiť inak stále sa rozlievajúce ticho.

Pivnica sa skladala z niekoľkých veľkých prázdnych miestností odliatych z ton betónu. Asi dákych protináletových bunkrov…. V poradí v druhom z nich,  na vyvýšenej platni – odliatej z guess what –  betónu, bola obrovská industriálna práčka. Táto mašina  bola Chuckom Norrisom všetkých práčok. Čokoľvek do nej človek vložil, neuvidel až to na neho nevypľula v čase sebe určenom, nepredvídateľnom. Gombík mala jeden, s dvoma polohami a zošúchaný Brazilian style. Zapínala sa nahodením ističa veľkého ako na Deathrow kdesi v Texase, keď sa ešte vykonávala poprava elektrickým kreslom. Každé dva dni bolo treba ísť takto popraviť svoje veci do temnôt Mordoru a potom ich tam prísť vyzdvihnúť, hneď ako mašina odstredila a dom sa tak prestal snažiť vzlietnuť.

Niektoré pracie dni bolo v prvej miestnosti počuť pravidelné rytmické dýchanie. Akoby tam spalo 90 kg chlapa. Na stenách sme nenašli žiadne civilizované klikátko čo by ponúkalo dar svetla, a tak sme si na zdroj chrápania posvietili displejom vtedy revolučnej Nokie.

Bol to náš sused. Týpek v obleku s kravatou, čo pod sakom skrýval hlbokú dobrú hipisácku dušu, ktorá mu vyrastala z hlavy v podobe dlhých nečesaných vlasov. Nechty, topánky a všetko ostatné bolo ok, len z tej hlavy akosi dekel uletel…

Bývali pod nami dvaja – pracovali spolu v prístave, kde vykladali lode ráno o 5tej. Niekedy mali nočné služby, inokedy skoré ranné. Výsledkom bolo, že keď si tento momo zabudol kľúče a jeho druhý kamoš bol práve na fuške, momo si hodil nezobuditeľného niekoľkohodinového REM šlofíka v pivnici.  Ani ten vzlietajúci odstreďujúci jet ho nezobudil. Čo bolo horšie, človek ho musel v tej tme prekročiť.

Tento Fín – volajme ho Jari – dostal v Pondelok vždy výplatu a to znamenalo Pondelok večer a v Utorok celý deň rozšľahaný na maderu pred vchodom. Jedného dňa, keď som sa vracala z miestneho obchodu, naskytol sa mi vskutku zaujímavý pohľad. Bola tma ako vždy, ale rozdiel je v tom, že cez deň svieti pouličné osvetlenie namiesto slnka. Jedna lampa osvetľovala stojan s bicyklami pred domom. A vedľa stojanu – presne ako z vtipu o „stojanoch na bicykel“ – bol zalomený Jari, s gaťami na pol žrde, hlavou v snehu ako pštros a riťou vystrčenou k bodovému osvetleniu pouličnej lampy. Vedľa neho sa cez chodníček trepala babka so sieťovkou. Gestikuláciou som sa jej spýtala či by sme mu nemali pomôcť, či hádam ujo nezmrzne? Slušne mi odgestikulovala, že som jebnutá a že on slope vždy v Utorok po výplate a ešte nikdy v snehu nezmrzol.

Medzi Jariho iné hobby patrilo aj prenasledovanie môjho muža, zvykol sa na neho na chodbe nalepiť a mimikovať jeho chôdzu, opakovať jeho pohyby. Môj muž má síce 2 metre, 110 kilo, ale dobré srdce. Viem si predstaviť, že Jari musel za toto chovanie dostať v živote niekoľko krát na držku. Každý kto má súrodencov, pochopí. „Prestaň po mne všetko opakovať“ game.

Po pár mesiacoch spolunažívania si nás Jari zjavne obľúbil. Začal nám nechávať odkazy na dverách. Písmená a slová vystrihoval z novín a lepil ich na papier ako nejaký zloduch v amerických akčných filmov z 90tych rokov. Priznám, bolo to dosť creepy. Hlavne tie noci, kedy som musela ostať doma sama a našla som si takýto kiddnaper´s odkaz.  Google translate vtedy ešte nebol hit a tak som sa len domnievala, čo asi chcel básnik vo fínčine povedať. Niektoré odkazy sme si dali preložiť u miestnych. Jeden z odkazov bol o prvom lete balónom. Jari nám písal čudné info útržky z fínskej histórie. Toto boli dlhé pasáže, nad tým musel reálne stráviť veľa času. Svojim spôsobom to bolo obdivuhodné.

Ale najzaujímavejšie na Jarim bolo, že asi 4 metre od domu nás už ne(s)poznal. Niekoľko krát sme sa stretli v meste alebo miestnom – jedinom- bare, veľakrát sa videl s mojim manželom aj v robote a hoci sme mu to tisíc krát vysvetľovali, nikdy mu vonku nedošlo, že sme susedia. Kto vie, kto mal koho za čudáka.

Dodnes sa neviem pozrieť na zaparkované bicykle bez úškrnu.