príbehy zo života

Kedysi dávnejšie, asi v 2007mom, zvykla po večeroch robiť búrku vedľa nášho bytového zariadenia jedna vzdelaná žena. Vzdelaná bola asi preto, lebo na svojho manžela kričala v troch rôznych jazykoch.  Ten si po náklade vždy odkráčal pod náš balkón zapáliť cigu a tak sme spoznali svojho suseda, super Francúza.

Bývali sme vtedy všetci vo Francúzskych Alpách len pár metrov od seba. Oni v charizmatickom rodinnom domčeku a my vedľa v apartmáne – akejsi malej celoročnej dvojizbovej budget friendly ski lodge. Vcelku zbytočnú náplň našej práce vysoko kompenzovala scenéria lokácie. Aj v noci bolo krásne, a keď Francúzova žena práve nešľahala svoje blesky, mračná vo svahu, na ktorom sme bývali, ponúkali väčšinu večerov oveľa spektakulárnejšiu show.

Volajme ho Francois, bol vtedy asi 40tnik s čudnou nemeckou manželkou a troma krásnymi malými dcérami. Bývali spolu v útulnom rodinnom dome priamo pod horským masívom Mont Blanc. Dom bol obložený svetlým drevom a mal v sebe šarm svojho domáceho, domáceho kutila. Kadejaké vlastno-ručne vyrobené drevené kvetináče, upravená povala so „smoke room“, špeci terasa na sledovanie hviezd, dokonca si vyrábal vlastné poličky na knihy do tvaru „V“. Jeho 5ročnú dcéru náramne rozčuľovali a neraz mi vysvetľovala ako veľmi sú nepraktické.

Francois trval na tom, že nás zasvätí do všetkých lokálnych tajomstiev a už onedlho nám pri „zaručene najlepšej“ French Onion Soup v Chamonix vysvetľoval, kde sa dá v okolí bezplatne parkovať. Postupne sa z neho stal náš najobľúbenejší sused a keďže bol skvelý tourguide, ku koncu sezóny sme s radosťou prijali ponuku navštíviť jeho rodnú dedinu.

Francois pochádzal pôvodom z Provensálska, jeho rodný dom sa časom zmenil na rodinné letné sídlo, keď všetky deti vyrástli a rozišli sa po svete a rodičia odišli na druhý svet. Stredoveká dedina bola časťou národného parku Alpes-de-Haute-Provence a je to prenádherná oblasť, každému odporúčam navštíviť. Rozprestiera sa pod Gap a tým myslím mesto, nie predajňu mikín z 90tych rokov. Nie je to najlepší opis lokácie, no ak sa tam človek chce vybrať, aj tak si to musí viac naštudovať, pretože som bola príliš mladá a fascinovaná rozkvitnutými levanduľovými poľami, aby som si všimla presne do ktorých kopcov sme vtedy odbočili.

Prišli sme do sporadicky obývanej oblasti, do malej zaspatej dedinky v kopcoch, kde mala jeho rodina dnes letný dom.

Rieka bola všade naokolo. Netiekla, skôr sa pomaly presúvala systémom malých jazierok. Z jedného sa vylialo – do druhého prelialo. Voda, ktorá sa presúvala naokolo, vydlabala do kameňov priestor pre jedného, dvoch alebo 10 ľudí. Nikdy som nič také podobné nevidela. Každý mal vlastný bazén, ideálna teplota vody, ideálne letné slnko. Na veľkých oblých od slnka vyhriatych kameňoch sa dalo ležať bez deky či uteráku. Vôkol lesná zeleň a vzduch čistý ako voda. Bolo to jedno z najpokojnejších miest pre dušu aké som v živote zažila. Neprekvapovalo ma, že sem rád vodí svoje dcéry, že sa sem chodí schovávať pred ženou. Vládla tam uvoľnená atmosféra. Myslím, že aj môjmu mužovi sa to páčilo, pretože miestne Francúzky popri ceste predávali korenie, ovocie a zeleninu „hore bez“.

Čo však čert nechcel, hneď druhý večer dorazila do letného sídla aj Francoisova sestra so svojimi malými deťmi. Ako správni súrodenci si dopredu nezavolali a tým pádom vznikol problém s počtom postelí. Bolo nám to všetkým veľmi trápne, ale bola noc, v blízkosti žiadne hotely a internet sme vtedy vo vačku ešte nemali.

Po ich vášnivej francúzskej debate sme sa dozvedeli, že  „no problem“. Rodina mala totiž veľmi blízko ešte jeden pozemok. Dobrá správa bola, že tam určite nikto nenocoval, zlá, že asi 60 rokov. Bol to miestny hotel, ktorý skončil prevádzku v 50tych rokoch po vojne. Vnútri bol celý zabarikádovaný, starodávny ošarpaný nábytok bol nanosený do hlavnej haly a zakrytý plachtami. Väčšina izieb bola úplne prázdna a zamknutá, ale na druhom poschodí sa nachádzala jedna, ktorá by bola pre nás „vhodná“. Mala totiž rám postele, „novšejší“ matrac a tiež okno s balkónom otočené do dvora, tým pádom sa dala celá otvoriť a vyvetrať.

Súrodenci zdedili starý hotel spolu s ďalšími členmi rodiny a nielen, že sa nedohodli na predaji či rekonštrukcii, ledva sa vedeli dohodnúť na údržbe. Tvrdili nám, že raz za čas tam ktosi chodí okná otvárať, prach utierať, ale myslím, že to bola len taká láskyplná lož. Kedysi sa o dom starala ich najstaršia sestra, no bohužiaľ zomrela mladá a jej fotografia visela v hale pred vstupom na schodisko.

Vchodové dvere sa stále otvárali veľkým starodávnym kľúčom. Za ich vrzgotom sa rozprestierala vstupná hala s priestorom pre bývalú recepciu, ďalej obrovská sieň, kde bol nanosený už spomínaný nábytok. Niektoré starodávne kusy obsahovali v sebe veľké oválne zrkadlá. Niektoré z nich boli menšie, iné väčšie. Niektoré boli zakryté, odkryté, na niektorých plachta len tak visela. Z bočných okien do miestnosti presakovali cez škáry v dreve tenké mesačné lúče a jemne sa v zrkadlách rozptyľovali rôznymi smermi. Nevedela som sa rozhodnúť či mám väčší stres z tých odhalených alebo zahalených zrkadiel.

Francoisova sestra si na tvár nasadila ten najsrdečnejší výraz aký vedela, do ruky mi vtlačila vyčlenené periny a s ospravedlnením „ja dnu nechcem vkročiť“ nám zapriala dobrú noc a utekala za deťmi.

Zúfalo som sa pozrela na manžela. Spravil jednu úžasnú vec – celý čas predstieral, že sa nič nedeje. Neprehovoril ku mne viac ako „Ottawa Senators dnes v play off porazili Anaheim Ducks.“, lebo vedel, že keby sme sa začali o danej situácii rozprávať, mohol by nastať full on freakout.

Jediný zapojený funkčný záchod bol, samozrejme, len na prízemí, z našej izby dolu strmými schodmi a pomedzi sadu zrkadiel. Kebyže som si mohla zasvietiť, bola by som vtedy v noci dala za to ruku. Posadila som sa na posteľ a možno omylom, možno nie, namierila nafasovanú zasvietenú baterku na manžela.

Bez jedného slova sa s pochopením zdvihol a odprevadil ma na záchod – jeden z našich Top 5 najromantickejších momentov. Dodnes neviem či to bolo z lásky alebo len vtedy nechcel ostať v izbe sám.

Zvuky, ktoré vychádzali spoza dverí, zo zamknutých izieb, podlahy či celkového „pohybu“ starého domu v noci boli otrasné. Ale na všetky vzájomné otázky „Počul(a) si to?“ sme si vzájomne odpovedali „Nie“ alebo „To je len vietor“.

Ráno sme sa Francoisovi a jeho sestre slušne poďakovali, na lokálnom trhu som si nakúpila provensálske korenie, môj muž si obzrel miestne melóny a vybrali sme sa domov.

Na dovolenku rôznych svetov spomíname dodnes.