príbehy zo života

Ako inak, než kvôli robote, opäť sme sa presťahovali. Tentokrát na severozápad Talianska, tam, kde prvý krát pomleli lieskáče a hľa – vynašli Nutellu.

Vybrali sme si s mužom kráľovskú oblasť Moncalieri, a nasťahovali sa do domu na kopci nad Turínom.

Ideálna lokácia – dolu spleťou neuveriteľných serpentínok si za 10 minút v centre, a pritom žiješ a dýchaš čistý vzduch v prírode. Kameňom by si z našej terasy dohodil na Turínske plátno v kostole Grand Madre. Respektíve, ak si Kresťan, tak teda chlebom.

Náš domov bol na samotnom vrchu kopca, má kusisko lesa a záhradu. Dom s pozemkom patria babke (talianskej Nonne), odkúpila ho v 60tych rokoch a je rozdelený na štyri samostatné apartmány. Bývajú tu s ňou jej dvaja synovia s rodinami a v poslednom byte sme bývali my. Obaja majú po 3 dcéry, z čoho bol náš syn počas absolútnej karantény absolútne nadšený. Nonnin starší syn síce rieši nájom a údržbu domu, ale je viac než jasné, kto je tu Superboss! 

Babka má Pandu. Fiat Pandu, je to 4×4 a babka (ňou, ňím, tým?) drtí  serpentínky 80tkou a trúbi na „slimákov“ pred sebou, ako napríklad ja a môj muž. Nie každý vie šoférovať Škodu Octaviu s predĺženou riťou po ceste, čo pripomína vývrtku od vína. Babka spoza volantu všetkých naokolo fakuje agresívnou gestikuláciou, podraďuje, predbieha v prudkých zákrutách, štartuje do kopca, 60tkou cúva strmé 30 % jednosmerky. Ale vždy, akonáhle z toho mini zázraku vystúpila, už ponúkala svoje Tiramisu a na ústach jej svietil úprimný úsmev. 

Počas prvej vlny totálnej karantény sa babka sama odizolovala od všetkých vo svojom byte a na chodbe nám vylepila rozvrh svojich prechádzok po záhrade okolo domu. V praxi sme tak spolu fungovali 3 mesiace. Začala o 5tej ráno a každé tri hodiny si vyhradila 20 min, počas ktorých nikto nesmel byť vonku. Poobede sedávala pri zavretých presklených dverách a sledovala ako sa hrá jej 6 vnučiek s našimi deťmi za sklom. Zvykli jej pri tom tiecť slzy a kývala sa v starožitnom húpajúcom kresle, hladkala psa, ktorý karanténil spolu s ňou. Rodina za sklom alebo babka vo výklade. 

Viacej Nonnu netreba predstavovať. Zaspomínam si na jeden zvláštny víkend medzi karanténami… 

Bol Piatok, neskoro večer, vo vestibule hlasno diskutovali dva zúfalé mužské hlasy s Nonnou. 

„Niente! Niente! Niente! Pero…. Blablablablabla.“

Okolo 10tej večer zvoní zvonček pri našich dverách. Vymenili sme si s mužom pohľady-niečo sa muselo stať. Vo dverách stojí, nervózne prešľapuje z nohy na nohu jedna z dcér, tá chudinka čo jediná hovorí po anglicky, tak ju za nami vždy pošlú. 

Vetu začína talianskym dlhým, typickým Ééééeee… 

„…..chceme ísť na víkend preč, ale naša Nonna sa bojí ostať doma sama. Videla film „Purge“ a myslí si, že niečo podobné sa jej môže stať teraz, keď sú ľudia zúfalí kvôli peniazom.“

Ak ste nevideli film Purge, nezúfajte, ja tiež nie, ale je to film o kvázi jednoduchom nápade. Raz do roka neplatia zákony a ľudia môžu jednu noc robiť, čo chcú – kradnúť, vraždiť… Je to samozrejme horor. Neviem, prečo to tej babke pustili… 

Výsledkom bolo, že Nonna chcela zrušiť dovolenku dvom dospelým synom, lebo odmietala ostať na víkend sama. 

Vnučka Mária (každá talianska domácnosť má doma aspoň 1 ks márie) pokračuje:

„eeeé… Nonna nám dovolí odísť jedine ak jej potvrdíme, že vy tu budete cez víkend. Kebyže sa niečo dialo, tvoj muž Nonnu ochráni.“

Potvrdila som, že sa nikam nechystáme a spíme určite doma, zapriala som krásny víkend. Maria zhodila kameň zo srdca (zachránili sme jej dovolenku). 

“ Grazie mile.“ Ďakujem tisíc krát.

Všetci odišli na chatu. Je Sobota večer a ja vojdem do kuchyne. Niečo tu nesedí. Mám pocit, že vonku je kŕdeľ husí a gagotajú. Otvorím okno a načúvam bližšie. Žiadne husy, to je krochkanie a kvílenie. Vtedy ich zbadám! Rodina diviakov behá po záhrade. Malý diviak spadol do priekopy a nevie sa dostať späť k rodičom. Zrazu dobehne malý biely pudel (zabudla som napísať, že babkin pes je pudel? Mali ste si domyslieť, v jej veku je to povinná výbava!) 

Pudel sa snaží chytiť malého diviaka a behá po záhrade. Za nimi šprintuje Nonna v pyžame. Skočí do priekopy a jednou rukou chytí diviaka a druhou pudla, oddelí ich od seba. V tomto momente ma už neprekvapuje svojimi schopnosťami. Volám na muža a spolu kričíme na babku.

„Nonna, tutto bene?“ (všetko v poriadku?) 

„Si, si… Bla bla bla bisogno.. cingiali bambino… per la madre padre.“

(potrebujem….diviak bábätko, k mame a otcovi). 

Môj muž na mňa vypučí oči.

„Povedz mi, že chce, aby som niesol toho malého diviaka tamtým sviniam.“ 

Treba pomôcť. Manžel hlbokým nádychom nasal do hrude silu a vyrazil von. Trvalo im to 20 minút, ale spoločne dostali diviačika k rodičom. Tí to prekvapivo chápali a neútočili. 🤷‍♀️

Nedeľa večer, respektíve noc, lebo sú vlastne tri ráno a na balkóne šarapatia vtáci. Kvôli talianskemu teplu máme balkónové dvere na noc otvorené, žalúzie spustené. Niečo zarachotí a môj nasratý muž zo seba v polospánku vydá obrovské „Šuuuuuuuu!“ aby zaplašil vtáky. Zaplašil, jedného. Ten sa tak zľakol, že zaškriekal a padli po ňom dole žalúzie. V tom momente sme obaja hore. Obrovský tieň sa vysunul zo spálne, z vonku počujeme trepot „krídeľ“. 

Manžel, stále v polospánku, sa posadí na posteli a hovorí:

„To čo bolo za vtáka?“ 

Keďže pochádzam zo Slovenska, viem sa rýchlejšie spamätať. 

„Miláčik, to bol zlodej.“ 

Babka. Mala. Pravdu. 

„Musime ísť skontrolovať Nonnu.“ 

Zlodeji rozbili okno a kradli jej veci, ale babke nestihli ublížiť. Manžel ich svojim nasratým Šuuuu tak vyľakal, že ten, čo bol už nohou v našej spálni prebehol balkón a cez moje aj babkine ruže skočil z prvého poschodia hlavičku. Druhý bežal za ním. Nechali za sebou všetko. Preto vieme, že so sebou mali chloroform. Na babku a vlastne aj na nás. Ten chlap, čo vstupoval do našej spálne bol asi 3 sekundy od toho, aby nás natvrdo uspal.

Podľa Nonny, od 60tych rokov do našej ulice NIKDY nezavítali zlodeji. Toto bolo prvý krát. Ako zúfalí museli byť, že sa im chcelo trepať s nakradnutými vecami v tak strmom kopci? Keď mi raz vypadla pri vykladaní nákupu z auta konzerva s hráškom, len som jej zapriala šťastný život a dúfala, že nikoho po ceste za svojou slobodou nezabije. Karanténa aj v Taliansku ničila nie len nakazené životy.

Pondelok poobede. Synovia sa s rodinami vracajú oddýchnutí z chaty. Nonna stojí pri vchodových dverách a zúrivo šklbe kvety z obrovského rozkvitnutého levanduľového kríku. Založí ruky v bok a spustí na prekvapených synov…. 

Rozumiem takéto útržky. 

„Bastardo. Bestia. Stronzo, stupido, imbecilo. Dio mio, grazie della Canadese.“

Jebla synom dvere do ksichtu a za pár sekúnd mi zvoní pri dverách. V ruke drží najväčšiu kyticu levandule akú som v živote videla. Podáva mi ju a aby bolo jasné, že to nie je pre mňa, hovorí:

„Non per te. Per tuo marito Canadese. Cingiali e bastardo“ 

„Nie pre teba. Pre tvojho kanadského muža. Za diviaka a za bastarda.“

A tak dostal môj muž svoju prvú kyticu kvetov.